THE RASMUS
21.07.2012
The Rasmus
EMI


Fínska kapela The Rasmus, ktorá sa objavila prvýkrát v roku 1994, v apríli tohto roku vydala svoj nový štúdiový album, nazvaný jednoducho The Rasmus. Od názvu albumu zhodného s menom kapely sa dá čakať všeličo… niekto si predstaví akúsi rekapituláciu svojej doterajšej kariéry v podobe remakov svojich hitov (niekedy lepších ako originál, inokedy horších), iný by zasa očakával niečo prelomové, čo ako keby znova zadefinovalo danú kapelu a dalo jej novú tvár. V oboch prípadoch sa tohto ale nedočkáme…
Po spustení CD sa na nás namiesto nejakého zásadného prekvapenia či rekapitulácie vyvalí decentné intro, kde vynikajú klávesy a spevákov sladkotrpký ubolený prejav depresívneho teenagera, už mierne nekorešpondujúci s jeho vekom. A takto to ide niekoľko skladieb, kým sa neobjaví konečne poriadna rocková rytmika s tvrdými gitarami a razantnými bicími, ktorá ako by chcela potvrdiť, že sa predsa len jedná o kapelu, ktorá mala s rockom (a možno s metalom?) na začiatku svojej kariéry niečo spoločné. Zvyšok albumu potom osciluje medzi týmito dvoma protipólmi. Nič vzrušujúce, čo by človeka vytrhlo z letargie a zježilo mu všetky chlpy na tele, však nepríde. Žiadny okamih prekvapenia, žiadna svetlá chvíľka, žiadna kompozičná perla. A to som si púšťal tento album niekoľkokrát za sebou.
Aby ste ma chápali, táto kapela nie je vôbec zlá. Z profesnej a interpretačnej stránky im nejde nič zásadné vyčítať. Nenájdeme tu nijaký slabý článok v reťazi tvoriacej kapelu – aby aj nie, keď hrajú spolu toľké roky. Takisto zvuk je OK, dokonca musím ho mimoriadne pochváliť. Pekne detailná mixáž, každý nástroj má svoje miesto a svoju farbu, ktorá sa očakáva. Samozrejme sa dočkáme aj tvrdých takmer metalových bicích s mimoriadne ostrým kopákom, predierajúcim sa kapelou ako nôž cez maslo. Aranžér sa tam tiež poriadne pohral a dal si záležať. Je tam cit pre nálady, často tam počuť rôzne „atmosferické“ synťáky, romantické piano a tak by sme mohli pokračovať ďalej. Jedným slovom, perfektne odvedená práca, naozaj profi.
Tu ale moja spokojnosť končí. Na album, ktorý má podľa svojho názvu predstavovať niečo zásadné v živote kapely, je toto všetko málo. Cítim príchuť umelej hmoty a počujem cvakanie kasy. Na každom takte vidno kompromis s vydavateľstvom, a niekedy tých mačkopsov až priveľa. Výsledok znie bezpohlavne a nie je to ani typický krotký pop, ani úprimná rocková záležitosť. Celé to vyzerá tak, ako by to komponoval počítač podľa nejakého algoritmu s nasypanými dátami typu – musí sa to päčiť pätnástkam, musí v tom byť nejaká príchuť akože emócie, póza smutného romantického hrdinu, samozrejme aj trošku rocku, aby to aspoň ako tak sedelo s outfitom kapely a aby ostala aspoň aká taká časť rockových poslucháčov. Zúfalá snaha osloviť všetkých za každú cenu bije do uší, a ja sa pýtam, komu je určený tento album? Asi naozaj len rádiám, na vyplnenie miesta, ako nevtieravé pozadie pre životy poslucháčov. V nich sa, ako počúvam, niektoré songy z neho celkom dobre ujali. Náročnejší poslucháč hľadajúci hudbu, kde cítiť človečinu, však ide hľadať niekde inde. Dnes je to za 3 body, z úcty k práci muzikantov a celého produkčného tímu.
EMI


Fínska kapela The Rasmus, ktorá sa objavila prvýkrát v roku 1994, v apríli tohto roku vydala svoj nový štúdiový album, nazvaný jednoducho The Rasmus. Od názvu albumu zhodného s menom kapely sa dá čakať všeličo… niekto si predstaví akúsi rekapituláciu svojej doterajšej kariéry v podobe remakov svojich hitov (niekedy lepších ako originál, inokedy horších), iný by zasa očakával niečo prelomové, čo ako keby znova zadefinovalo danú kapelu a dalo jej novú tvár. V oboch prípadoch sa tohto ale nedočkáme…
Po spustení CD sa na nás namiesto nejakého zásadného prekvapenia či rekapitulácie vyvalí decentné intro, kde vynikajú klávesy a spevákov sladkotrpký ubolený prejav depresívneho teenagera, už mierne nekorešpondujúci s jeho vekom. A takto to ide niekoľko skladieb, kým sa neobjaví konečne poriadna rocková rytmika s tvrdými gitarami a razantnými bicími, ktorá ako by chcela potvrdiť, že sa predsa len jedná o kapelu, ktorá mala s rockom (a možno s metalom?) na začiatku svojej kariéry niečo spoločné. Zvyšok albumu potom osciluje medzi týmito dvoma protipólmi. Nič vzrušujúce, čo by človeka vytrhlo z letargie a zježilo mu všetky chlpy na tele, však nepríde. Žiadny okamih prekvapenia, žiadna svetlá chvíľka, žiadna kompozičná perla. A to som si púšťal tento album niekoľkokrát za sebou.
Aby ste ma chápali, táto kapela nie je vôbec zlá. Z profesnej a interpretačnej stránky im nejde nič zásadné vyčítať. Nenájdeme tu nijaký slabý článok v reťazi tvoriacej kapelu – aby aj nie, keď hrajú spolu toľké roky. Takisto zvuk je OK, dokonca musím ho mimoriadne pochváliť. Pekne detailná mixáž, každý nástroj má svoje miesto a svoju farbu, ktorá sa očakáva. Samozrejme sa dočkáme aj tvrdých takmer metalových bicích s mimoriadne ostrým kopákom, predierajúcim sa kapelou ako nôž cez maslo. Aranžér sa tam tiež poriadne pohral a dal si záležať. Je tam cit pre nálady, často tam počuť rôzne „atmosferické“ synťáky, romantické piano a tak by sme mohli pokračovať ďalej. Jedným slovom, perfektne odvedená práca, naozaj profi.
Tu ale moja spokojnosť končí. Na album, ktorý má podľa svojho názvu predstavovať niečo zásadné v živote kapely, je toto všetko málo. Cítim príchuť umelej hmoty a počujem cvakanie kasy. Na každom takte vidno kompromis s vydavateľstvom, a niekedy tých mačkopsov až priveľa. Výsledok znie bezpohlavne a nie je to ani typický krotký pop, ani úprimná rocková záležitosť. Celé to vyzerá tak, ako by to komponoval počítač podľa nejakého algoritmu s nasypanými dátami typu – musí sa to päčiť pätnástkam, musí v tom byť nejaká príchuť akože emócie, póza smutného romantického hrdinu, samozrejme aj trošku rocku, aby to aspoň ako tak sedelo s outfitom kapely a aby ostala aspoň aká taká časť rockových poslucháčov. Zúfalá snaha osloviť všetkých za každú cenu bije do uší, a ja sa pýtam, komu je určený tento album? Asi naozaj len rádiám, na vyplnenie miesta, ako nevtieravé pozadie pre životy poslucháčov. V nich sa, ako počúvam, niektoré songy z neho celkom dobre ujali. Náročnejší poslucháč hľadajúci hudbu, kde cítiť človečinu, však ide hľadať niekde inde. Dnes je to za 3 body, z úcty k práci muzikantov a celého produkčného tímu.
Michal Kyseľ