LOU REED & METALLICA
27.12.2011
Lulu
Musím sa hneď na začiatku priznať, že tento počin ma ani zďaleka neoslovil. Ak teda patríte k skalným fanúšikom kapely Metallica, kľudne tieto riadky, alebo tento album, preskočte. V opačnom prípade riskujete rozčúlenie. Ak patríte k tým, ktorí od svojej obľúbenej kapely „žerú všetko bez rozdielu“, zaručene vás nahnevá táto recenzia, a ja vás naozaj nahnevať nechcem. A ak zasa patríte k ľuďom ako ja, ktorí celé roky počúvali skvelú hudbu od tejto formácie a majú ju zafixovanú v istej štandardnej kompozičnej aj interpretačnej kvalite, rozčúlite sa nad tým, čo si vám po týchto lahôdkach dovolila naservírovať Metallica na váš stôl. Je to, akoby ste jedli v skvelej reštaurácii s vychýreným jedlom, kde jedávate už roky, a zrazu vám obsluha hodila na stôl blaf zo staničného bufetu … Tak sa, ak vás moje varovania nepresvedčili, teda pripravte, bude to drsné.
Po rozporuplných ohlasoch na tento album som bol sám zvedavý, ako táto spolupráca dopadne. Lou Reed nie je síce žiadny extra spevák, ale vždy vynikal originalitou textov a nápadov. V tomto projekte sa rozhodol spracovať text surrealistickej divadelnej hry „Lulu Plays“ od Roberta Wilsona. Príbeh hovorí o amorálnej tanečnici, ktorú vzťahy s bohatými mužmi privedú postupne od vzostupu až po pád na dno.
Metallica je za tie roky skutočnou legendou, ktorá si už zaživa vybudovala svoj piedestál na hudobnom Olympe. Moje očakávania siahali do nebies, potom ale nasledoval pád na hubu! Po prepočutí som len neveriacky pozeral, či mám v prehrávači správne CD. Tu sa niekto asi pomiatol! Celok znie, ako keď v garáži jamuje nejaká metalová kapela a moc jej to nejde. Sekané monotónne riffy, pazvuky a škrípania, a v niektorých skladbách chvíľami nepríliš presná rytmika, ktorá akoby sa každú chvíľu rozhodovala, čo pôjde v ďalšom takte. A do toho starecký Reedov hlas odrieka text a občas sa snaží o nejaký ten tón, väčšinou ho však neutrafí. Kompozične tiež veľká nuda, počúvať celý čas monotónne sekačky na jednom kile dookola je utrpením. Žiadna gradácia, žiadne nálady, podivné intro a potom už len nuda, nuda a ešte raz nuda, na rôzne spôsoby.
Žiadnu náväznosť na predchádzajúcu tvorbu Metallicy tu nehľadajte. Kde sú metaloví hrdinovia mojej mladosti? Kde sú ich skladateľské nápady, ktoré aj z thrashových rezačiek dokázali urobiť zaujímavé kusy s kopou zaujímavých momentov? Kde je Hetfieldov zmysel pre drsnú melodiku a Hammettove skladateľské a aranžérske perly? Čo sa to stalo s Metallicou? Som sklamaný, a skutočne veľmi smutný. Musím súhlasiť s hodnotením internetových anonymných recenzentov, ktorí to celé označujú za des a hrôzu. Uťahané, nudné a deprimujúce. Za mňa dnes jedna hviezdička – len z úcty pred slávnymi menami.
Musím sa hneď na začiatku priznať, že tento počin ma ani zďaleka neoslovil. Ak teda patríte k skalným fanúšikom kapely Metallica, kľudne tieto riadky, alebo tento album, preskočte. V opačnom prípade riskujete rozčúlenie. Ak patríte k tým, ktorí od svojej obľúbenej kapely „žerú všetko bez rozdielu“, zaručene vás nahnevá táto recenzia, a ja vás naozaj nahnevať nechcem. A ak zasa patríte k ľuďom ako ja, ktorí celé roky počúvali skvelú hudbu od tejto formácie a majú ju zafixovanú v istej štandardnej kompozičnej aj interpretačnej kvalite, rozčúlite sa nad tým, čo si vám po týchto lahôdkach dovolila naservírovať Metallica na váš stôl. Je to, akoby ste jedli v skvelej reštaurácii s vychýreným jedlom, kde jedávate už roky, a zrazu vám obsluha hodila na stôl blaf zo staničného bufetu … Tak sa, ak vás moje varovania nepresvedčili, teda pripravte, bude to drsné.
Po rozporuplných ohlasoch na tento album som bol sám zvedavý, ako táto spolupráca dopadne. Lou Reed nie je síce žiadny extra spevák, ale vždy vynikal originalitou textov a nápadov. V tomto projekte sa rozhodol spracovať text surrealistickej divadelnej hry „Lulu Plays“ od Roberta Wilsona. Príbeh hovorí o amorálnej tanečnici, ktorú vzťahy s bohatými mužmi privedú postupne od vzostupu až po pád na dno.
Metallica je za tie roky skutočnou legendou, ktorá si už zaživa vybudovala svoj piedestál na hudobnom Olympe. Moje očakávania siahali do nebies, potom ale nasledoval pád na hubu! Po prepočutí som len neveriacky pozeral, či mám v prehrávači správne CD. Tu sa niekto asi pomiatol! Celok znie, ako keď v garáži jamuje nejaká metalová kapela a moc jej to nejde. Sekané monotónne riffy, pazvuky a škrípania, a v niektorých skladbách chvíľami nepríliš presná rytmika, ktorá akoby sa každú chvíľu rozhodovala, čo pôjde v ďalšom takte. A do toho starecký Reedov hlas odrieka text a občas sa snaží o nejaký ten tón, väčšinou ho však neutrafí. Kompozične tiež veľká nuda, počúvať celý čas monotónne sekačky na jednom kile dookola je utrpením. Žiadna gradácia, žiadne nálady, podivné intro a potom už len nuda, nuda a ešte raz nuda, na rôzne spôsoby.
Žiadnu náväznosť na predchádzajúcu tvorbu Metallicy tu nehľadajte. Kde sú metaloví hrdinovia mojej mladosti? Kde sú ich skladateľské nápady, ktoré aj z thrashových rezačiek dokázali urobiť zaujímavé kusy s kopou zaujímavých momentov? Kde je Hetfieldov zmysel pre drsnú melodiku a Hammettove skladateľské a aranžérske perly? Čo sa to stalo s Metallicou? Som sklamaný, a skutočne veľmi smutný. Musím súhlasiť s hodnotením internetových anonymných recenzentov, ktorí to celé označujú za des a hrôzu. Uťahané, nudné a deprimujúce. Za mňa dnes jedna hviezdička – len z úcty pred slávnymi menami.
Michal Kyseľ
