KATE BUSH
27.01.2012
50 Words for Snow


Keď sa koncom sedemdesiatych rokov devätnásťročná Kate Bush vynorila na scénu, išlo o zjavenie, ktoré sa svojou originalitou vynímalo medzi spevákmi aj skladateľmi – bez ohľadu na to, či sa jednalo o tradicionalistov, alebo rebelov tvoriacich vlastné pravidlá. Originalita má ľahšiu cestu k nadčasovosti a tak niet divu, že čokoľvek čo Kate vydá, vzbudí záujem nemalého počtu poslucháčov a kritikov, ktorým sa jej hlas dostal pod kožu. Nový album, prekvapivo už druhý v minulom roku, vydala Kate Bush po dlhšom období, počas ktorého svoju umeleckú kožu núkala na trh iba príležitostne (nie však úpadkovo). Jej vlaňajšie aktivity vzbudili záujem, čo sa odrazilo aj na nominácii speváčky na British Awards v kategórii British Female Solo Artist (spolu s Adele, Florence & the Machine, Jessie J a Laurou Marling). Pritom 50 Words for Snow nie je žiadna zásobáreň hitov v štýle Katty Perry. U albumov, o ktorých sa píše že „zožali kladné hodnotenia kritikov“ nebýva nič nezvyčajné, ak si ich konzumácia vyžiada o čosi väčšie sústredenie a spoluprácu poslucháča, než pestrofarebný popový ohňostroj mainstreamovej produkcie. A v prípade 50 Words for Snow to platí aj pri porovaní so samotnou Kate Bush, tak ako ju poznáme. Hodina čistého času je tu rozdelená na sedem viac-menej komorných pesničiek s atmosférou sivej oblohy a padajúceho snehu. Dominujúcim nástrojom ja Katin akustický klavír, ktorého tóny často doznievajú do ticha nerušeného inými nástrojmi. Decentne ho dopĺňajú bicie Steveho Gadda, či gitara Katinho partnera Dana McIntosha a pár ďalších nástrojov, či elektronických zvukov. Charakter jednotlivých skladieb určujú tiež hosťujúce hlasy – chlapčenský soprán Katinho syna Alberta McIntosha, takmer muzikálové nasadenie Eltona Johna, občasné operné spestrenia, zbory, či narátor odriekajúci rozličné výrazy pre sneh. Žiadne veľké dynamické vzopätia ani rýchlejšie tempá. Kto počúva na pol ucha, ľahko sa v drážkach albumu stratí a pesničky mu splynú. O to väčšiu úlohu pri orientácii zohrávajú slová. Kate je famózna speváčka s výrazom, ktorý nedá zapochybovať, že spieva o niečom. Jej klavír takisto rozpráva rečou skladieb. Menší počet nástrojov a použitých zvukov umožnil všetky zložky zharmonizovať tak, aby ladili s jednotlivými pesničkami i celkovým leitmotívom. Album je kompaktný, určite nie je adresovaný každému a nie je ani vhodný na ktorúkoľvek hodinu alebo náladu. Kto ale príjme pozvanie a splynie s jeho atmosférou, dá mi snáď zapravdu, že v nie príliš početnej diskografii Kate Bush ani tento počin nebol iba do počtu a jeho existencia je opodstatnená rovnako dnes, ako každú budúcu zimu.


Keď sa koncom sedemdesiatych rokov devätnásťročná Kate Bush vynorila na scénu, išlo o zjavenie, ktoré sa svojou originalitou vynímalo medzi spevákmi aj skladateľmi – bez ohľadu na to, či sa jednalo o tradicionalistov, alebo rebelov tvoriacich vlastné pravidlá. Originalita má ľahšiu cestu k nadčasovosti a tak niet divu, že čokoľvek čo Kate vydá, vzbudí záujem nemalého počtu poslucháčov a kritikov, ktorým sa jej hlas dostal pod kožu. Nový album, prekvapivo už druhý v minulom roku, vydala Kate Bush po dlhšom období, počas ktorého svoju umeleckú kožu núkala na trh iba príležitostne (nie však úpadkovo). Jej vlaňajšie aktivity vzbudili záujem, čo sa odrazilo aj na nominácii speváčky na British Awards v kategórii British Female Solo Artist (spolu s Adele, Florence & the Machine, Jessie J a Laurou Marling). Pritom 50 Words for Snow nie je žiadna zásobáreň hitov v štýle Katty Perry. U albumov, o ktorých sa píše že „zožali kladné hodnotenia kritikov“ nebýva nič nezvyčajné, ak si ich konzumácia vyžiada o čosi väčšie sústredenie a spoluprácu poslucháča, než pestrofarebný popový ohňostroj mainstreamovej produkcie. A v prípade 50 Words for Snow to platí aj pri porovaní so samotnou Kate Bush, tak ako ju poznáme. Hodina čistého času je tu rozdelená na sedem viac-menej komorných pesničiek s atmosférou sivej oblohy a padajúceho snehu. Dominujúcim nástrojom ja Katin akustický klavír, ktorého tóny často doznievajú do ticha nerušeného inými nástrojmi. Decentne ho dopĺňajú bicie Steveho Gadda, či gitara Katinho partnera Dana McIntosha a pár ďalších nástrojov, či elektronických zvukov. Charakter jednotlivých skladieb určujú tiež hosťujúce hlasy – chlapčenský soprán Katinho syna Alberta McIntosha, takmer muzikálové nasadenie Eltona Johna, občasné operné spestrenia, zbory, či narátor odriekajúci rozličné výrazy pre sneh. Žiadne veľké dynamické vzopätia ani rýchlejšie tempá. Kto počúva na pol ucha, ľahko sa v drážkach albumu stratí a pesničky mu splynú. O to väčšiu úlohu pri orientácii zohrávajú slová. Kate je famózna speváčka s výrazom, ktorý nedá zapochybovať, že spieva o niečom. Jej klavír takisto rozpráva rečou skladieb. Menší počet nástrojov a použitých zvukov umožnil všetky zložky zharmonizovať tak, aby ladili s jednotlivými pesničkami i celkovým leitmotívom. Album je kompaktný, určite nie je adresovaný každému a nie je ani vhodný na ktorúkoľvek hodinu alebo náladu. Kto ale príjme pozvanie a splynie s jeho atmosférou, dá mi snáď zapravdu, že v nie príliš početnej diskografii Kate Bush ani tento počin nebol iba do počtu a jeho existencia je opodstatnená rovnako dnes, ako každú budúcu zimu.
Martin Chrobák