JEFF BECK
26.05.2011
Rock 'n' Roll Party (Honoring Les Paul)
Universal
Okrem toho, že Jeff Beck patrí do neveľkého prieniku množín, kde sa stretávajú gitaroví hrdinovia a umelci v jednej osobe, je to zároveň aj slušný zabávač. Počas svojej sólovej kariéry a tiež ako inštrumentalista v službách iných tvorcov prešiel množstvom rôznych štýlov. Z jeho sólovej dráhy ho máme zafixovaného ako jazzrockového gitaristu, shredera a experimentátora s elektronikou, ale jeho bluesrocková gitara sa dobre cítila aj v spoločnosti spevákov, akým bol mladý Rod Stewart. Zo svojej lásky k popu 50-tych rokov a z rešpektu k osobnostiam ako Gene Vincent, Cliff Gallup, či Les Paul sa Jeff Beck vyznal už v minulosti (napr. CD Crazy Legs z r. 1993, či spoločné verejné jamovanie s Les Paulom), preto jeho ďalšia koncertná nahrávka - klubová párty plná swingujúceho rokenrolu - nie je až takým veľkým prekvapením. Môžeme tu počuť (a na DVD verzii aj vidieť) úpravy swingoviek ako How High The Moon, rokenrolové vypaľovačky, napr. Crusin', popové lepáky typu Vaya Con Dios, valčík Mockin' Bird Hill a ďalšie známe klasiky v šťavnatom a zároveň technicky bravúrnom prevedení. Štýlovo zaspievané pesničky (pri mikrofóne sa vystriedali Imelda May, Darrel Higham, Brian Setzer a Gary U.S. Bonds) výborne dopĺňajú nesmrteľné inštrumentálne témy Peter Gunn (kde to po svojom rozbalí aj Trombone Shorty), či surferské klasiky Apache a Sleep Walk. Beckova gitara tu znie rovnako originálne ako štýlovo (doplnená slap beck echom, ktoré patrí k vynálezom veľkého inovátora a muzikanta Les Paula).
Vo výbornej dramaturgickej skladbe sa stretli pesničky, ktoré boli súčasťou detsva budúceho virtuóza, formovali jeho senzibilitu, za čo sa im teraz odvďačil veľmi láskavou, emotívnou a zároveň zábavnou a energickou interpretáciou.
Beckova muzikalita nespočíva iba v jeho technike, zvuku a neskutočnom frázovaní, ale aj v siedmom zmysle, ktorým vie uchopiť neviditeľné jadro pesničky a hrať presne tak, že sa zvýrazní jej pointa a poslucháč má zážitok o to väčší. Všetci autori, ktorých tém sa chopil Jeff Beck mu za to môžu byť len vďační.
Universal
Okrem toho, že Jeff Beck patrí do neveľkého prieniku množín, kde sa stretávajú gitaroví hrdinovia a umelci v jednej osobe, je to zároveň aj slušný zabávač. Počas svojej sólovej kariéry a tiež ako inštrumentalista v službách iných tvorcov prešiel množstvom rôznych štýlov. Z jeho sólovej dráhy ho máme zafixovaného ako jazzrockového gitaristu, shredera a experimentátora s elektronikou, ale jeho bluesrocková gitara sa dobre cítila aj v spoločnosti spevákov, akým bol mladý Rod Stewart. Zo svojej lásky k popu 50-tych rokov a z rešpektu k osobnostiam ako Gene Vincent, Cliff Gallup, či Les Paul sa Jeff Beck vyznal už v minulosti (napr. CD Crazy Legs z r. 1993, či spoločné verejné jamovanie s Les Paulom), preto jeho ďalšia koncertná nahrávka - klubová párty plná swingujúceho rokenrolu - nie je až takým veľkým prekvapením. Môžeme tu počuť (a na DVD verzii aj vidieť) úpravy swingoviek ako How High The Moon, rokenrolové vypaľovačky, napr. Crusin', popové lepáky typu Vaya Con Dios, valčík Mockin' Bird Hill a ďalšie známe klasiky v šťavnatom a zároveň technicky bravúrnom prevedení. Štýlovo zaspievané pesničky (pri mikrofóne sa vystriedali Imelda May, Darrel Higham, Brian Setzer a Gary U.S. Bonds) výborne dopĺňajú nesmrteľné inštrumentálne témy Peter Gunn (kde to po svojom rozbalí aj Trombone Shorty), či surferské klasiky Apache a Sleep Walk. Beckova gitara tu znie rovnako originálne ako štýlovo (doplnená slap beck echom, ktoré patrí k vynálezom veľkého inovátora a muzikanta Les Paula).
Vo výbornej dramaturgickej skladbe sa stretli pesničky, ktoré boli súčasťou detsva budúceho virtuóza, formovali jeho senzibilitu, za čo sa im teraz odvďačil veľmi láskavou, emotívnou a zároveň zábavnou a energickou interpretáciou.
Beckova muzikalita nespočíva iba v jeho technike, zvuku a neskutočnom frázovaní, ale aj v siedmom zmysle, ktorým vie uchopiť neviditeľné jadro pesničky a hrať presne tak, že sa zvýrazní jej pointa a poslucháč má zážitok o to väčší. Všetci autori, ktorých tém sa chopil Jeff Beck mu za to môžu byť len vďační.
Martin Chrobák
