JAMES MORRISON
25.11.2011
The Awakening
Universal
Dostalo sa mi do rúk CD od umelca s povedomým menom – James Morrison. Ale nie je Morrison ako Morrison, tento tu naozaj nie je žiaden „lizard king“, a jeho hudba má od psychedelického extatického rocku divokých šesťdesiatych rokov hodne ďaleko je z úplne iného súdka. Ani nie tridsaťročný Angličan James Morrison sa na svojom treťom albume pokračuje v štýle folkrocku ľahko šmrncnutého soulom (niekde dokonca aj so stopami reggae) a je postavený na pesničkárskom poňatí skladieb. Neopúšťa koryto stredného prúdu, namiesto experimentov vychádza skôr z overených postupov, ktoré akoby zdedil spolu s rodičovskou zbierkou platní. Jeho hudba je krehká a náladová. K songom pristupuje nesmierne citlivo a tak tu nenarazíme na pózy ani na drsné rockové chlapáctvo. Pieseň plynie hladko za piesňou a Morrison nás vťahuje do svojho sveta krehkých melódií s úžasnou atmosférou. U piesní sa nestretneme s žiadnym pompéznym introm, kde si človek povie „wau, toto teda začína poriadne husto“, a takisto tu nenájdeme klasickú schému „nevýrazná sloha a po nej nadupaný refrén“, tak ako u súčasného popu býva zvykom. Nie je to hudba, ktorú by ste nezvládli počas šoférovania, alebo na pol ucha v práci, ale ak si ju chcete naozaj vychutnať, chce to celého poslucháča. Človek by si mal sadnúť, najlepšie s pohárom dobrého vína, v pokoji svojej obývačky, zapnúť si prehrávač a vychutať si atmosféru pohody a uvoľnenosti, ktorá z nej vychádza. Ak je tento album niečím charakteristický, tak je to práve tá pohoda a zádumčivosť.
Morrisonovi sa tu podarilo nájsť tú správnu rovnováhu medzi kompozičnou nápaditosťou a pohodovým znením, ktorá chýba mnohým podobným interpretom. Nie sú to len štyri akordy v otrepanom postupe dokola bez zmeny, ale kompozične prepracované skladby, ktoré napriek tomu nestrácajú svoju pokojnú atmosféru. Aranže obsahujú mnoho pasáží s breakmi, zmenami v melódii a harmóniami, z ľahkého hravého preludovania akustickej gitary sa skladba hladko rozbehne do plnej inštrumentácie so šlapajúcou rytmikou, ale bez toho, aby to pôsobilo ako veľký skok a zničilo ten dojem komornosti a intimity. Všetko znie dokonale vyrovnane, prirodzene a nenásilne. Stále je to folkrock so soulom a nie artrock.
V inštrumentácii nájdeme skutočne bohatý výber nástrojov – okrem akustickej gitary, bicích, basy a elektrickej gitary sa tu uplatní aj sláčiková a dychová sekcia, hammondky, cajon atď. Množstvo nástrojov je ale použité aranžérsky vkusne a nezabíja pôvodnú myšlienku, iba jej pridáva hlbší rozmer a presvedčivosť. Takisto treba zmieniť aj výbornú vyváženosť albumu. Skladby sú každá trochu iná, jedna nevykráda druhú, ale pritom to pôsobí dojmom jednoliateho celku a nie trinástich rôznych piesní. O výborne spracovaných vokáloch a skvelých inštrumentálnych výkonoch plných feelingu netreba veľa rozprávať – sú zjavne na vysokej úrovni a nenájdeme tam vyslovene slabé miesto.
CD The Awakening doporučujem ako tip na dlhé zimné večery, počas ktorých si chcete vychutnať hudbu a uvoľnenú, trochu nostalgickú atmosféru tohto albumu.
Universal
Dostalo sa mi do rúk CD od umelca s povedomým menom – James Morrison. Ale nie je Morrison ako Morrison, tento tu naozaj nie je žiaden „lizard king“, a jeho hudba má od psychedelického extatického rocku divokých šesťdesiatych rokov hodne ďaleko je z úplne iného súdka. Ani nie tridsaťročný Angličan James Morrison sa na svojom treťom albume pokračuje v štýle folkrocku ľahko šmrncnutého soulom (niekde dokonca aj so stopami reggae) a je postavený na pesničkárskom poňatí skladieb. Neopúšťa koryto stredného prúdu, namiesto experimentov vychádza skôr z overených postupov, ktoré akoby zdedil spolu s rodičovskou zbierkou platní. Jeho hudba je krehká a náladová. K songom pristupuje nesmierne citlivo a tak tu nenarazíme na pózy ani na drsné rockové chlapáctvo. Pieseň plynie hladko za piesňou a Morrison nás vťahuje do svojho sveta krehkých melódií s úžasnou atmosférou. U piesní sa nestretneme s žiadnym pompéznym introm, kde si človek povie „wau, toto teda začína poriadne husto“, a takisto tu nenájdeme klasickú schému „nevýrazná sloha a po nej nadupaný refrén“, tak ako u súčasného popu býva zvykom. Nie je to hudba, ktorú by ste nezvládli počas šoférovania, alebo na pol ucha v práci, ale ak si ju chcete naozaj vychutnať, chce to celého poslucháča. Človek by si mal sadnúť, najlepšie s pohárom dobrého vína, v pokoji svojej obývačky, zapnúť si prehrávač a vychutať si atmosféru pohody a uvoľnenosti, ktorá z nej vychádza. Ak je tento album niečím charakteristický, tak je to práve tá pohoda a zádumčivosť.
Morrisonovi sa tu podarilo nájsť tú správnu rovnováhu medzi kompozičnou nápaditosťou a pohodovým znením, ktorá chýba mnohým podobným interpretom. Nie sú to len štyri akordy v otrepanom postupe dokola bez zmeny, ale kompozične prepracované skladby, ktoré napriek tomu nestrácajú svoju pokojnú atmosféru. Aranže obsahujú mnoho pasáží s breakmi, zmenami v melódii a harmóniami, z ľahkého hravého preludovania akustickej gitary sa skladba hladko rozbehne do plnej inštrumentácie so šlapajúcou rytmikou, ale bez toho, aby to pôsobilo ako veľký skok a zničilo ten dojem komornosti a intimity. Všetko znie dokonale vyrovnane, prirodzene a nenásilne. Stále je to folkrock so soulom a nie artrock.
V inštrumentácii nájdeme skutočne bohatý výber nástrojov – okrem akustickej gitary, bicích, basy a elektrickej gitary sa tu uplatní aj sláčiková a dychová sekcia, hammondky, cajon atď. Množstvo nástrojov je ale použité aranžérsky vkusne a nezabíja pôvodnú myšlienku, iba jej pridáva hlbší rozmer a presvedčivosť. Takisto treba zmieniť aj výbornú vyváženosť albumu. Skladby sú každá trochu iná, jedna nevykráda druhú, ale pritom to pôsobí dojmom jednoliateho celku a nie trinástich rôznych piesní. O výborne spracovaných vokáloch a skvelých inštrumentálnych výkonoch plných feelingu netreba veľa rozprávať – sú zjavne na vysokej úrovni a nenájdeme tam vyslovene slabé miesto.
CD The Awakening doporučujem ako tip na dlhé zimné večery, počas ktorých si chcete vychutnať hudbu a uvoľnenú, trochu nostalgickú atmosféru tohto albumu.
Michal Kyseľ
