James Blake
Universal




Súčasný svet hudby vytvára v mojich očiach veľmi prívetivý obraz, pretože z času na čas dopúšťa malé hudobné renesancie. Tentoraz v tvorbe mladého Jamesa Blakea (JB), ktorý vzišiel z londýnskej štvrte Lewisham. Mrazivé syntetizátorové chvenie v kontraste s hlasom znamenitého elektronického skladateľa vytvára éterickú drámu naplnenú snovosťou, ktorá sa textom vyjadrenými slovami až príliš odvoláva na realitu. Hudobná mystika osciluje vo všetkých jedenástich skladbách. Remake piesne Limit To Your Love, z repertoáru kanadskej speváčky Leslie Feist priviedol na debute k dokonalosti. Blake zaradil na album aj jednu zo skladieb svojho otca, britského gitaristu a pesničkára Jamesa Litherlanda, Where To Turn (na albume JB pod názvom The Wilhelm Scream). Rovnako poteší aj autorská tvorba JB. Či mu takéto grandiózne nasadenie ostane aj nabudúce, uvidíme. Predpoklady na to má.

Jakub Habas

PS: K Jakubovmu výpočtu príbuzenských vzťahov sa mi ešte žiada dodať, že James Blake - vďaka svojej introvertnej, trochu ponurej hudbe, ktorá sa ale dokáže poslucháča osobne dotkúť -, pôsobí tak trochu ako vnuk Roberta Wyatta. Podobne, ako na Wyattových sólových albumoch, znejú aj Blakeove minimalistické plochy klávesových nástrojov a počítačových samplov. Blake používa takmer výhradne syntetické, často moderné, občasť dosť „choré“ zvuky. Nie je to strojová tanečná elektronika, jeho stredné a pomalé tempá kolíšu, pesničky majú amorfný tvar, zvuky sú organizované impresívne a lo-fi produkcia má na prvý posluch izbový charakter (sofistikovanosť je dobre utajená, ale prítomná). Privátnosť hudby podtrhuje, že Blake nahral svoj album sám. Jeho krehký spevácky výraz je trochu jednorozmerný. Blake, vedomý si svojich obmedzení, často používa na vokál rôzne efekty – vokodéry, harmonizéry, intonátory atď., čím občas pripomína Laurie Anderson. James svoj hlas občas vrství do niekoľkoposchodových playbackov, no celkové aranžmány nepôsobia ako umelé zlepence. Možno ide o kompozície, ktoré vznikali viac-menej náhodne, pôsobia ale kompkne vďaka prepojenosti s neviditeľnou kostrou - silným leitmotívom základného pocitu. Vzťah 22-ročného autora k svetu nie je, vzhľadom k jeho veku, ničím výnimočným, no forma, prostredníctvom ktorej svoje úzkosti pretavuje do hudby má magickú príťažlivosť.

Nie je to debutový album prijateľný bezvýhradne. Pesničky vzájomne trochu splývajú a z celku sa vynárajú vďake melodickým nápadom. Melodikou sa tu skôr šetrí, no o to dramatickejšie sa sa vynáraja z modro-zeleného oparu, ktorý postupne zahalí posluchový aj mentálny priestor poslucháča. Syndróm one-man-bandu je tu citeľný, ale väčšinou je forma v symbióze s obsahom, čo prirodzene preváži v prospech tohto nového elektronického pesničkára. Jednou zo silných zbraní Jamesa Blakea je bezbranosť, s ktorou sa vrhol do hudby. Urobil to po svojom, akoby bez ambícií, zato s veľkým odovzdaním, čo našlo odozvu u početnej a stále sa rozrastajúcej skupiny poslucháčov.

Hoci elektronika a štýly ako „dubstep“ nepatria k tomu hlavnému čo počúvam, z tohto albumu bolo okamžite cítiť, že sa jedná o výnimočný počin svojej doby. Počin, ktorý nemusí sadnúť každému rovnako, určite si ale zaslúži pozornosť, alebo aspoň rešpekt. S Jakubovým hviezdičkovým ohodnotením sa stotožňujem.

Martin Chrobák