mch

V hudbe sú žánre a štýly pominuteľné. Menia sa s módnymi vlnami, miznú a po čase sa vracajú v ozvenách. Jedna z mála foriem, ktorá stojí nad žánrami a prepája rôzne hudobné jazyky už storočia, je pieseň. Pesnička nedáva žiadny zaručený návod na nesmrteľnosť, ak sa ale jej schránka podarí naplniť silným obsahom, môže sa stať nadlho zdrojom charakteristickej arómy. Tá sa ďalej šíri už nezávisle na tom, či sa autorom dostalo tej cti, že pesnička prežila a na ich mená sa zabudlo, alebo sa jedná o známu firmu.
Pesničku tvoria dve veci, ktoré sa môžu navzájom dopĺňať a posilňovať: hudba a text. Na tejto báze už v dejinách popmusic došlo k blízkemu stretnutiu viacerých párov s autorským potenciálom silnejším ako sekundové lepidlo. Do plejády takýchto životných autorských dvojíc možno zaradiť i hudobného skladateľa Petra Hapku a textára Michala Horáčka, ktorí na svojej spoločnej ceste práve vztýčili ďalší míľnik s názvom Strážce plamene.

Ako dlho sa rodí takýto projekt?
Hapka: Je to proces, ktorý sa odohráva zakaždým inakšie a je poprekladaný rôznymi ďalšími aktivitami. Raz Michal budoval Fortunu, potom ja som mal prácu na filmoch alebo sa prihodilo čosi iné, ale doposiaľ najdlhší interval medzi našimi spoločnými platňami bol šesť rokov. I s týmto albumom sme mohli vyjsť už o rok a pol skôr, keby som to nezbrzdil.
Horáček: Ťažko určiť presný čas, pretože Petr tam použil jeden text, ktorý je starý dvadsať osem rokov. Robíme čo môžeme, ale nepristupujeme k tomu ako k úlohe, ktorá má nejaký stanovený termín. Býva to taká séria improvizácií, čaká sa na nápad. Je to v povahe nápadov, že niekedy prídu rýchlo za sebou a inokedy na seba nechávajú čakať. Nejakou pracvitosťou to človek nedoženie.
Hapka: Hlavne nápady nikdy nechodia samé, ale prichádzajú v zbore. To býva celá partia nápadov a my sme zvyknutí ich chytať a hrnúť do tej brašne čo na ne máme nachystanú, pretože vieme, že potom zase dlho nič nebude.

Je to teda nejaká atmosféra, do ktorej sa dostanete. Čo vás motivuje, aby ste sa takto naladili?
Hapka: Trebárs len to, že Michal prinesie nejaký text a ja prestanem byť lenivý a zrazu ho musím urobiť. To je ako keď uvidíte nejaké pekné dievča a viete, že ju musíte „urvat“. Nemôžem ísť proti tomu.

Druhá strana je zase potešená, že vám sa to páčilo, takže je zase motivácia k ďalšiemu textu...
Horáček: Je to asi tak.
Hapka: Je to vlastne taká vzájomná radosť.

Tieto vaše spoločné aktivity zrejme neslúžia prvotne ako zdroj obživy.
Horáček: To s obživou nemá nič spoločného.
Hapka: Určite nie, lebo to si radšej každý napáli namiesto toho aby si to kúpil. Je to hlavne naša radosť, pretože – nech to znie akokoľvek blbo – ja to čo je vo mne viem povedať iba pesničkou.

Skôr pesničkou než hudbou?
Hapka: Áno, pretože pesnička to je vlastne celá hudba k filmu, alebo celá opera, ibaže v menšom merítku. Musí mať ale všetky tie atribúty, čo má aj opera... i keď opera nemusí mať také atribúty ako pesnička. Je to zložité, zakaždým iné a veľmi premenlivé. Keď už čakáme, že niečo sa vyvinie určitým spôsobom, odrazu sa nám to celé otočí, niečo sa mi znepáči a začíname odznova. Už sme mali pesničky v štádiu nahrávania a výsledná forma dopadla úplne inakšie než pôvodný zámer ale aj oveľa lepšie. Odrazu viem, že na tom musíme zapracovať a tá pesnička musí byť do večera hotová aj s nahrávaním, pretože sa dostavila tá náhoda. Náhoda sa síce dá vysedieť, ale ja to nedokážem.

Možno by ste sa ale vedeli dostať do tej tvorivej eufórie, ktorá náhodám praje.
Hapka: Ani to sa nedá. Mohol by som sa aj rôzne dopovať, ale nefunguje to.

Nemal som na mysli konzumovateľné prostriedky, skôr nejakú formu duševného naladenia.
Hapka: Akékoľvek prostriedky v tomto ohľade by asi boli silnejšie než ja a vôbec by mi nepomohli. Tie pomôžu akémusi egu, ale nepomôžu tvorbe.

Ego nepomáha tvorbe?
Hapka: Nie, človek musí byť hlavne pokorný. Meditácia je blbosť.

Z deväťdesiatich percent hudby, ktorú počujeme z médií to ego ale doslova žiari. Hudba často slúži ako nejaká lávka na prezentáciu ega.
Hapka: Je to možné, ale ja o svojich piesňach takto nepremýšľam a Horáčkove texty to v sebe nenesú... no niekedy to nesú, ale ja to viem potlačiť.
Horáček: Je ťažké hovoriť racionálne o takej veci, ktorá je iracionálna. To je skôr povolanie kritika, ktorý to hodnotí z tohoto hľadiska. Tvorca k tomu vlastne nemá čo povedať. Tvorca nemá návod. Keby ho mal, tak vyjde v knihách a každý je skladateľ, textár alebo maliar. Nie je adekvátne hovoriť o niečom, to musí hovoriť samé. Ak to samé neprehovorí, potom tomu už ani žiadne reči nepomôžu.

Kedy ste sa presvedčili, že má cenu venovať sa písaniu textov?
Horáček: Neviem ako sa to má robiť, tak to poviem ako to robím ja. Keď sa stane že mám nápad, tak sa ním nechám úplne viesť. Nikdy nemám dopredu premyslenú tú stavbu – že teraz to bude nejaká expozícia, kríza, katarzia atď. Ja sa dostanem do situácie, ktorú vo mne vyvolá nejaká veta, alebo farba či zvuk, napadne ma napríklad obraz „s cizí ženou v cizím pokoji“ a ja neviem čo sa tam stane, ale zdá sa mi zaujímavé preskúmať, čo by sa mohlo s tou cudzou ženou v cudzej izbe stať a tak píšem: „zdá se že tu pro mě končí jeden flám, na to kde se začal marně vzpomínám...“. Takto to ide a ja vôbec neviem, k čomu to vedie. Ak je to silné, tak ma to niekam privedie samé. Dôležité je, aby človek nebol v umeleckej tvorbe inžinierom, aby nemal plán, pretože keď máte plán, je to remeslo. Ak to samé ožije, tak vás to určite niekam privedie. Tá cudzia žena sa nejako chová, odrazu ju vidím, je v nejakej pyžame, má tam fikus, je zvyšok salámy... tá situácia ma vtiahne do seba a ja už potom vôbec nie som tvorca, som iba ten, čo to dokáže lepšie alebo horšie zapísať a to je to znamenie, že to má zmysel – keď to samé začne žiť, samé začne existovať ako niečo čo predtým nebolo a zrazu to je. To je podstata umeleckej tvorby, urobiť z ničoho niečo. To remeselník nikdy nemá, ten rozvíja iba nejakú konkrétnu vec, robí výrobok podľa určitého predobrazu. Nemám nič proti remeslu, nechcem nad tým zívať, ale ten rozdiel medzi umením a remeslom je zásadný.
Hapka: V umení nemáme postup. Horáček skúšal na dvoch textoch (Doktúrek, Motýlky) postupovať tak, že napíše najprv ten text v próze a potom ho prebásni. Ale to, čo bolo v tej próze krásne, tomu v zveršovanej forme odstrihol tie pazúrky. Nakoniec to boli celkom dobré texty, ale nie až také ako v tej próze.

Pri tomto postupe práce ale neznalosť remesla nemôže byť brzdou, minimálne musíte mať naporúdzi veľkú databázu výraziva, aby ste mohli pohotovo rýmovať.
Horáček: Rýmovanie to už je technická vec podradená tomu prvotnému nápadu, ktorý niekam vedie. Je to nástroj, ktorý si už potom nájdete. To je to isté ako pre stolára hoblík, nebožiec a pílka. Musíte mať hlavne tú víziu za ktorou sa ide.

Remeslá a umenie ale majú svoju styčnú rovinu, alebo prienik, územie kde sa jedno stáva tým druhým.
Horáček: Je pravda, že existuje niečo ako umelecké remeslo. Ani objavenie toho správneho rýmu nie je čiste technická vec, predsa to má ešte ďaleko od umenia. V umení sa, na rozdiel od remesla, môžu používať klince rôznej dĺžky. Jedine správnou voľbou, aký dlhý klinec a kam možno použiť, vzniká to skutočné umenie. Remeslo potrebuje dodržať určitý návod, umenie sa nezaobíde bez tej chvejivosti, ktorú treba šikovne uchopiť a udržať od počiatku až do konca.
Hapka: A takto dopadá remeslo bez návodu. (Ukazuje palec ľavej ruky so zdemolovaným nechtom a smeje sa vlastnej „šikovnosti“.)

Čo to spôsobilo?
Hapka: Kladivo.

To sú zrejme dôsledky života v historickom objekte...
Hapka: Je to dom, ktorý má asi sedemsto rokov. Patril k hradu a žili tam šafári, nie šľachta, ale tí jej pomocníci. Je to renesančný dom s gotickými základmi. Má to úžasného ducha. Dokonca som raz dva dni sedel v sklepe a čakal som, či sa niekto neobjaví. Neobjavilo sa nič, iba ja som dostal angínu.

Zrejme je to pre vás miesto veľkej inšpirácie.
Hapka: Domov je samozrejme veľká inšpirácia, ale tá čaká aj všade vonku. A musí čakť aj vonku, pretože inak by som sa z toho domova ani nepohol.

Vaša hudba často pripomína samú seba. Jednotlivé veci samé o sebe sú pekné, ale keď ich vnímame ako sled platní, určité postupy sa tam opakujú, alebo sú si aspoň príbuzné.
Hapka: Áno, samozrejme, to je logické. To je môj rukopis a nehodlám ho meniť.
Horáček: To by bolo to najhoršie keby s tým hýbal, pretože to by stratilo charakter. Keď sa pozriete na obrazy, tak za dve sekundy sa dá poznať, či je to Slavíček alebo Fila, Špála a nikto im nevyčíta, ako je to možné, že zase robia tak, ako už robili dvadsať rokov predtým. Niektorí maľovali dokonca stále tie isté objekty. Horšie je, keď človek nemá ten svoj rukopis. Ak je obraz, ktorý vyzerá trochu ako Špála, trochu ako Fila, je dosť pravdepodovné, že jeho autorom je nejaký Novák, ktorému stačilo, aby sa pozrel do knižky Dejiny umenia a všetko to eklekticky napodobil. Rukopis je preto to najcennejšie a keď ho človek má, mal by sa ho držať.

Otázkou je, kde je to ešte rukopis a kedy to už zachádza do recyklácie.
Hapka: Potom nech si to tí ľudia nekupujú.

Pri tvorbe textov, o akej hovoríte pán Horáček, sa človek nezaobíde bez obrazotvornosti. Je tá vaša viac filmová, alebo literárna? Dokážete si dej vizualizovať v obrazoch, alebo o ňom uvažujete v myšlienkach a slovách?
Horáček: Na to ja ako tvorca nemôžem odpovedať, pretože ma vyzývate, aby som sám sebe bol kritikom. V takýchto kategóriách neuvažujem. Tvorba nie je racionálny proces a tvorca by o nej nemal príliš premýšľať.

Na vašich spoločných platniach sa stretávajú rôzni interpreti. Je forma pesnička, ktorá pripadne konkrétnemu spevákovi, hotová už predom, alebo sa jej výsledný tvar ešte prispôsobuje podľa toho, čo do nej kto dodal?
Hapka: Môže sa sformovať podľa toho človeka. Napríklad Hospůdka páté cenové skupiny, tú naspieva Müller, Kocáb a ja. Potom sme si spoločne sadli a počúvali to. Kocáb bol taký profesorský, Müller zase herecký a ja som spieval ako skutočný blbec, taký buran. Zostal som tam ja, pretože všetci potvrdili, že tento spôsob sa tam najlepšie hodí.
Horáček: To je jedna vec, ale ešte k otázke by sa dalo dopovedať, že akurát v tejto pesničke (Buřty, pivo, nenávist) pribudli na konci bubny. Petr spieval tým brutálnym, agresívnym spôsobom a zrazu sa ukázalo, že v takomto poňatí by tam bolo dobré dať ešte ten nemecký marš.
Hapka: Akurát vtedy bol najlepším bubeníkom v divadle brat slávneho kontrabasistu, takže tam máme esesácke bubny od Vitouše.
Horáček: Keby to spieval Müller tak by tam neboli. Ten proces je teda skutočne taký, že najprv vznikne podklad, potom príde niektorý spevák a nakoniec sa to ešte dotvorí.

Ako prebieha širší výber prizvaných hostí?
Hapka: Niečím nás musí osloviť, ako Müller keď spieval Tlakovú níž a boli sme tým nadšení. Môže pritom robiť niečo celkom iný druh hudby, ale to svoje osobité by mal byť schopný preniesť aj do ďalšieho žánru.

Zrejme nebudem sám, koho z vášho nového albumu zaujme práve pesnička v podaní Szidi Tobias. Pesnička s jasnými kontúrami a silným obsahom posunula aj interpretáciu Szidi nad jej doterajšiu, síce zaujímavú, ale stále poloamatérsku úroveň. Ako ste sa dopracovali k nej?
Horáček: Bol som na jej predstavení na odporučenie Ivany Chýlkovej. Ona bola prvá, ktorá mi povedala, že má kamarátku ktorá robí zaujímavé veci. Šiel som do Bratislavy, videl som ju hrať, vypočul som si pesničky z jej prvého albumu a odporučil som ju Petrovi. Skúsili sme ju, a špeciálne v tejto pesničke (Na hotelu v Olomouci) sa nám zdalo, že ten jej špecifický hlas akurát v takej role sa hodí lepšie, než ktorýkoľvek iný.

S Janou Kirschner to už nebola prvá spolupráca. Cítite u nej nejaký vývoj?
Hapka: Áno, s Janou už budeme spolupracovať asi na každej ďalšej platni. Je stále lepšia, z mesiaca na mesiac je čistejšia a vyhranenejšia. Ako sa to pozná? Všetko sa dá poznať iba skúsenosťou a citom.

Prekvapivé bolo, že pozvanie prijali aj takí ľudia ako Nohavica a Landa.
Hapka: To sú naši priatelia už dlhé roky. Stýkame sa a navzájom sa ctíme. Dvaja z mojich synov poznajú naspamäť a hrávajú si aspoň päťdesiat Nohavicových pesničiek, bez môjho zásahu. Keby som tú pesničku, čo spieva Jarek s Janou (První noc v novém bytě), spieval ja, tak ako to malo byť pôvodne, hrozilo by, že z toho vznikne nejaké klišé, tak sme to ponúkli Jarkovi, ktorému to veľmi sadlo.

Ono mu to sadlo tak, až sa zdá, ako keby to bolo z jeho platne.
Hapka: Áno, ale to je ideálne.
Horáček: On len presunul ten svoj rukopis na iný pôdorys a to je dobre, pretože keby bol Nohavica iný než je, to by, myslím, nebol najsilnejší. On si to svoje najsilnejšie už dávno našiel.

Pán Hapka, okrem toho, že robíte filmovú hudbu, vychutnávate si filmy aj ako divák?
Hapka: Áno, teraz žijem napríklad z talianskeho filmu šesťdesiatych rokov. Vyšiel súbor DVD s niekoľkými desiatkami filmov z tohto obdobia a teraz si vďaka tomu vraciam späť tú atmosféru, v ktorej som začal premýšľať o filmovej hudbe. Vravel som si, čo by som kam dal, kde by som čo zmenil, ale to bol akurát Nino Rota (autor hudby k sérii Felíniho filmov) a v tomto odbore niet nikoho geniálnejšieho.

O filmovej hudbe sa hovorí že je dobrá keď je nenápadná.
Hapka: To sa tak traduje, pretože to kedysi nejaký „trouba“ tak povedal, ale nie je to pravda. Bez Morriconeho by nebolo Vtedy na západe, pretože tá hudba je silnejšia ako film. Tá hudba, aj keď je zľahka gýčová, posunula ten film kdesi úplne inam, takže získal schopnosť podrobiť si množstvo ľudí po celom svete.

Autori filmovej hudby, vrátane Morriconeho, si často vyberajú špecifické zvuky, ktoré sa v pesničkách ani v klasickej hudbe bežne nevyskytujú, ale filmu dodávajú ten charakteristický smrad a správnu atmosféru. Okrem slúžia rôzne spagetti westerny, alebo príklad Twin Peaks s hudbou Angela Badalamentiho.
Hapka: Akurát minulý týždeň som robil čosi do filmu a hodili sme do strún nožnice. To bol tak nádherný zvuk. Piáno sa pritom nezničí, iba ten predmet po strunách poskakuje. Keď som robil film s Jurajom Hertzom, nakúpili sme asi päťdesiat ping-pongových loptičiek a vysypali sme ich všetky do piána. Keď pri hre vyskakujú a znovu dopadajú na struny, tak to robí úžasné veci.

Spomínate si na nejaké momenty, ktoré boli rozhodujúce v tom, že ste sa stali hudobným skladateľom?
Hapka: Študoval som herectvo, pretože ma vyhodili z violy. Študovali sme akurát nejakú hru, ktorú sme mali hrať v divadle Paravan a bolo k tomu päť pesničiek. Náš triedny Oldřich Nový ich dal na kompozičné oddelenie, nech to tam niekto zhudobní. Nikomu to nešlo a už bola premiéra predo dvermi a hrôza, nikto to nemal. Tak som si to zobral domov, že to skúsim. Pesničky som napísal a za týždeň sa už hrali v tom Paravane. Tam si ma všimli, začal som písať pesničky a zanedlho som sa už tomu nestačil brániť. V šesťdesiatych rokoch toho bola spústa. Prišiel som k tomu ako slepý k husliam aj vďaka môjmu prvému textárovi, ktorým bol Oldřich Nový.

Hrávate tiež na chrámový organ?
Hapka: Áno, môžem na ne hrať. Hudbu k filmu Panna a netvor som nahrával na varhanoch v bazilike u svätého Jakuba. Tie basy, ktoré sú tam počuť, som nemohol udržať rukami aj nohami a tak mi pri tom pomáhal Juraj Hertz. Vždy keď som naň kývol hlavou, stlačil pedál tej píšťaly čo bolo treba. Takže tam spolu so mnou hral aj režisér, ale to nikto nevie.

Tam sa zrejme na rytme príliš nebazíruje.
Hapka: To teda nie, skôr naopak, akonáhle to začne byť rytmické, tak to čaro kamsi mizne.

Pán Horáček, vy máte tiež nejaký hudobný základ?
Horáček: Nie, nemám.

Chcel som sa totiž spýtať, kedy text začne spievať?
Horáček: Áno, to je skutočne potrebné, aby sa stalo. Rodí sa to súčasne so vznikom tých prvých slov, pretože človek musí zvoliť najprv nejaké metrum a potom, až naň kladie slová. Ja sa domnievam, že je nevyhnutné, aby to nejako spievalo. Práve to odlišuje niečo čo má ambíciu stať sa textom pesničky od poézie. Existujú síce príklady, že je možné zhudobniť aj voľný verš, ale to nie je pravá pesnička. Pesnička už predom vyžaduje, aby to bolo podriadené určitému rytmu, metru a vnútornej melódii. Pritom to nie je až tak výsostne muzická vec, rytmus patrí k tomu najprirodzenejšiemu, čo v sebe majú ľudské bytosti. Každý človek má tep, žije v cyklickom čase v ktorom vychádza a zapadá slnko, človek je určený rytmom a žije v ňom bez toho, že by si to musel uvedomiť. Pretože je to človeku vlastné, vždy túži po tom, aby sa k tomu priblížil. Aj preto to využívajú rôzni kúzelníci a šamani. Vždy je treba aby vzniklo nejaké metrum, či už je to Oddysea, alebo šamanské škreky kdesi z Afriky, vždy je to na niečom navlečené.

Vždy existujú výnimky z pravidla. Ťažko by sa asi dal zapísať do nôt rytmus nejakých fujarových cifier.
Hapka: Aj fujara môže mať rytmus. Mal som vynikajúceho fujaristu na Tisícročnej včele. To bol génius. Fujara sa ozve len o čosi neskôr, preto treba zosynchronizovať tie nástupy, to je celé.

Dotyčný fujarista hral z nôt?
Hapka: Nie, ja som mu to najprv predohral. Najlepší fujaristi noty nevedia. Je pravda, že na fujare sa v princípe hrá skôr rubato (rytmicky rozvoľnene), ale keď sa dobrému fujaristovi ukáže, čo sa od neho žiada, dokáže sa tomu podvoliť a hrať aj rytmicky.

Aké nástroje patria k vašim obľúbeným?
Hapka: Všetky, najradšej mám samozrejme klavír, ale milujem aj hoboj, čelo...

Čo napríklad čembalo?
Hapka: Dá sa použiť, ale neveľmi sa hodí pre súčasnú hudbu. Vybral by som si ho, iba keby som tým zvukom chcel niečo naznačiť. Čembalo používal napríklad Zdeněk Liška pri hudbe k nejakej detektívnej zápletke. Spočiatku mi to síce vadilo, ale potom som zistil, že vedel čo robí, pretože všetko ostatné už niekto napísal, ale čembalo do detektívky ešte nepoužil nikto.

Filmová hudba zo šesťdesiatych rokov, špeciálne z talianskych filmov pôsobila často dosť stiesňujúcim dojmom, alebo aspoň prenikala pod kožu.
Hapka: Taliani sú vždy pod kožu, nech robia čokoľvek. Aj preto ich mám rád. Skoro celá ich muzika je srdečná záležitosť. Je úplne iná než nemecká, pritom tá je tiež krásna, Bach je božský, ale je v tom vždy nejaká studenosť, taká technická dokonalosť. Aby som sa ale priznal, ja hudbu nepočúvam. To je vždy skôr náhoda, že sa dostanem k nejakej hudbe, ktorú mi sprostredkuje film.

Späť k vášmu novému albumu. Krátke ukážky, ktoré boli k dispozícii pred rozhovorom, často skončili v tom najlepšom. O čom je napríklad pesnička Díkuvzdání?
Hapka: O tom ako ho vysaje tá ženská, ale on jej aj tak vzdáva vďaku, napriek tomu, že ona mu všetko odnesie, ukradne, i rodinné fotografie, ale on i tak, pokorený, ju chváli a adresuje jej vďakyvzdanie. Je to vlastne o nezničiteľnosti lásky, keď ten človek je skutočne zamilovaný.

Autor textu prikyvuje hlavou, že i tak to môže byť.
Horáček: Tak to určite je. Na mňa to aspoň tak pôsobí, aj keď na niekoho iného to môže pôsobiť zase inak. To je na tom práve najlepšie, že to nemá racionálne vysvetlenie. Umelecká tvorba je len pozvaním k tomu, aby to poslucháč nejako vnímal. Každý jeden človek je úplne iný a originálny tvor, takže existujú milióny spôsobov, ako sa toho zmocniť. Môže sa stať, že u niekoho to dielo ani nezafunguje. Niekedy vinou diela, že nie je dostaočne silné, inokedy vinou človeka, že nie je dosť otvorený. Ale ak sa tie obidve veci nestretnú, tak umelecké dielo nevznikne. To závisí od vnímateľa. Dielo je len pozvánkou, aby ten čo ho vníma sa stal spolutvorcom. Keď potom počúvame ľudí, ktorí nám vysvetľujú o čom tie naše pesničky sú, tak sme radi a usmievame sa, pretože také úvahy by nás často v živote nenapadli.

Čo k vzájomnej spolupráci motivuje vás dvoch?
Horáček: Možno to, že my sme skutočne svojim spôsobom stále rovnakí. Museli sme sa stretnúť buďto nejakou zázračnou náhodou, alebo to bolo nevyhnutné. Taká pesnička ako S cizí ženou v cizím pokoji, ktorá vznikla roku 1986 mohla kľudne vzniknúť napríklad v roku 1996, alebo kedykoľvek. To je jedno. Medzi tým mohol vzniknúť hip-hop a ustúpiť funk, ale na nej by sa to neodzrkadlilo. To je jednoducho pesnička a jej sila spočíva v schopnosti prehovoriť k ľuďom rôznych generácií, rôznych skúseností a rôznych národov. Ak to tak je, boli by sme radi, keby bola vnímateľná rovnako aj sto rokov potom, ako sme ju napísali.

Usmerňujete sa nejako vzájomne pri práci?
Horáček: My vlastne spolu vôbec nepracujeme. Ja urobím ten text a Petr na to urobí hudbu. On nie je prítomný vzniku textu a ja zas nie som pri ňom keď píše hudbu. Jediné miesto kde sa stretneme je v štúdiu, keď volíme nejakého interpreta a spolu s ním pracujeme na tom výraze, ale tá naša práca už potom nie je veľká, pretože keď ten interpret to nevie sám a neoslní nás, tak mu to aj tak nevysvetlíte ako to má byť dobre. To sú skôr len drobnosti, ktoré si užívame. Inak každý pracujeme v inom čase a tá skutočná spolupráca je skôr dielčia.

Pán Hapka čo robíte, keď sa nevenujete hudbe?
Hapka: Nerobím nič, vôbec nič. Čítam, občas sa preveziem na Harleji, starám sa o záhradu, jazdím na výlety, mám spústu detí, musím s nimi chodiť po rôznych pútiach a múzeách. Chodím do hospod, žijem normálne. Ani keď robím hudbu, tiež sa neviem zaprieť a iba pracovať. Som skôr schopný zodvihnúť sa a rýchlo odísť domov tvoriť, keď to na mňa príde.
Horáček: To je presne ono. Ja si spomínam, ako som raz k tebe prišiel a cestou ma napadlo „Byl jsem hlavou kance nad krbem zazobance“. Nevedel som čo to znamená, alebo na čo to bude dobré. Prišiel som, povedal som, že ma napadla senzačná vec a šiel som domov. Už bolo zbytočné aby som sa rozptyľoval, keď ma čosi prepadlo. Musel som sa podvoliť a nechať sa vláčiť tou situáciou a predstavovať si čo sa stane, keď si človek predstaví, že je hlavou kanca. To je práve to iracionálne, nechať sa okúzliť. Naraz vás niečo osloví, akoby kúzelným slovom a otvorí sa ten Sezam. Môže stáť pred tou skalou a odriekať tisíce hesiel, ale skala je stále skala, ale akonáhle sa vám podarí vysloviť to správne heslo a skala sa otvorí, musíte sa podvoliť a vstúpiť do tej jaskyne. To sa nedá dosiahnuť žiadnym pravidelným chodením do práce ani sebazapieraním. To vás môže prepadnúť cestou autom v noci a potme. Petr to má rovnaké a to je práve tá iracionalita, ktorú sa snažím zdôrazniť ako výsostné teritórium umeleckej tvorby, ktorú racionalita skôr ruší.

Človek potom ale musí byť buďto šéfom, alebo slobodným umelcom, aby dokázal ustáť takéto takéto záchvevy, pri ktorých sa môže na tri dni ocitnúť v nejakom tuneli a nevnímať svet.
Horáček: To je ten dôvod, keď sa potom z ľudského, racionálneho hľadiska pozrieme kritickými očami na život a tvorbu nejakého velikána. Obvykle zisťujeme, že to boli neznesiteľní parteneri, že podvádzali, neprišli nikam včas, boli stále ožratí a zadľžení. A to bolo práve preto, že boli vláčení tou predstavou, že tie slnečnice sa kymácajú vo vetre. Keď to vidí taký Van Gogh, to musí byť niečo strašného keď ho to ovládne. Musí sa toho nejako zmocniť a potom je v normálnom živote strašný človek, egoista, a blázon, na ktorého sa nedá spoľahnúť. Ja toto mávam bohužiaľ iba zriedkakedy a možno to ani geniálne nie je, ale aspoň to svedčí o tom, že ma to občas tiež prepadne.

Pomer skutočných géniov k všetkým ostatným, ktorí spĺňajú tie sprievodné parametre, je bohužiaľ iba mizivý.
Horáček: Chvalabohu. Predstavte si, že by celá populácia bola z takýchto magorov. Pre normálne fungovanie spoločnosti je dôležité, že ich je len tak málo.

Na druhú stranu tých, ktorí sa tvária, že produkujú umenie je nadbytok.
Horáček: To je pravda.

Ako by sa dalo nastaviť zrkadlo dnešnej komerčnej dobe, aby si človek mohol „resetnúť“ svoje hodnoty?
Horáček: V prípade tvorivých ľudí by sa nikto nemal zaoberať tým, čo mu to dá. Mal by písať hlavne pre seba. Jedine ten tvorca je rozhodujúci človek, na ktorom záleží. Akonáhle sa začne zaberať myšlienkami, čo tomu povie kritika, čo povie klient, vydavateľ, či to bude zaradené do rotácií v rádiách, to je potom zúfalé. Tu sa človek nemení na umelca, ale práve na toho remeselníka, ktorý plodí produkt. Nič proti tomu. Je dosť dôležitých komerčných produktov, ktoré musia fungovať, napríklad televízia, alebo kuchynský robot. Keď je treba uľahčiť gazdinám škrabanie zemiakov, treba to nejako vymyslieť, ale bez toho aby sa tomu priznal štatút umenia. Akonáhle začnete premýšľať o tom, čo tomu kto povie, než vaše vnútorné svedomie, než vaša umelecká poctivoť, tak sa púšťate na cestu, ktorá vedie do pekla. Umelecký problém začína tam, kde sa urobí z umenia kšeft.
Hapka: Každé muzikálne umenie vzniklo náhodou. Nikto nevedel, že nejaký Cohen bude raz úžasný. Ani oni sami to nevedeli, boli chudobní a začali niekde hrať a odrazu sa z toho niečo stalo.
Horáček: Hralo ich tisíce, ale Dylan bol iba jeden.

Bach ale písal na objednávku.
Horáček: Ano, je to možné, aj Balzac a Dickens písali na objednávku, ale pretĺkli to tým, že sila ich umeleckej predstavivosti bola mohutná. To zadanie bolo nakoniec sekundárne. Picasso tiež vedel, že to dobre predá, nech namaľuje čokoľvek. Nemám nič proti tomu, keď sa umenie dobre predáva, ale tvorca si z toho nesmie urobiť svoj cieľ. Akonáhle sa to stane, tak ho to zožerie.

Čo vás príjemne prekvapilo pri vzniku novej platne?
Horáček: Mňa príjemne prekvapilo, keď sme sa jedného dňa uzniesli, že už na tom ďalej pracovať nebudeme, pretože inak by to bolo nekonečné. Vždy sa nájde čosi, čo by sme tam ešte mohli skúsiť. Hovorí sa, že báseň sa nedá dopísať, dá sa iba opustiť. Najhoršie potom je, keď sa po roku ukáže, že nejaká maličkosť vám tam stále prekáža. Ale to sa skutočne nedá dokončiť, pretože tak, ako sa v priebehu života mení človek, tak sa mení i jeho pohľad na tú vec. Raz treba povedať dosť a ja som rád, že sme to jedného dňa konečne povedali.

Mal som na mysli skôr nejaké neočakávané spojenia a chemické reakcie, ktoré vznikali medzi niektorými ľuďmi, čo sa na tvorbe albumu podieľali.
Horáček: Mne sa páčili detaily, napríklad ako sa Pavlíček zmocnil nejakej témy, pretože nemal nič prepísané v notách.
Hapka: On má iný druh hudby a ja mám iný druh hudby. Hrali sme spolu a zrazu som pochopil, že ten Pavlíček hrá so mnou mojim štýlom, tak som mu vždy nechal medzeru, on do nej vplával a naopak. Bolo to nádherné. To boli prekvapenia, ktoré sa nedajú naplánovať. Boli tam tri slabé chyby v nahrávke, ale nechali sme ich, pretože to zničiť neišlo.
Horáček: Na výborných inštrumentalistov sa dá spoľahnúť v tom, že vždy niečím príjemne prekvapia.
Hapka: Basistom píšem ako podklad iba akordy, pretože oni mi tú basovú linku zahrajú lepšie, než by som ju napísal sám. Ja poznám postup, ako by som to hral v base na klavír, ale oni vedia, čo ten nástroj dokáže. Na bezpražcovú basgitaru tam hral Guma Kulhánek a na pražcovú Robert Balzar.

Čo dalo platni názov Strážce plamene?
Horáček: Museli sme zvoliť názov jednej pesničky. Nie je to špeciálne vymyslené, ale zapadá to do množstva tých všetkých náhod. Na titulnej strane stojíme pred nejakou trhlinou ktorá svieti do tmy. Všetci nám vravia, že to je ten plameň, ale skutočnosť bola taká, že sa tam nedali celkom zatvoriť dvere. Fotograf nám vravel aby sme to zavreli a my zase jemu, že sa to nedá. Nebol to úmysel, iba normálne šlendriánstvo.

To je dosť univerálna otázka, kedy sa aké šlendriánstvo povýši na umenie?
Horáček: Je to veľká otázka, ktorá sa ale nedá rozhodnúť. Otázka, ktorá zostane otázkou.

Text: Martin Chrobák
Foto: Universal