EVANESCENCE
11.12.2011
Evanescence
Dostala sa ku mne na novinka od kapely Evanescence, nazvaná rovnako ako kapela. Rád by som sa teda podelil o zážitok pri počúvaní tohto ich už tretieho štúdiového albumu. Najskôr si ale dovolím trochu predstaviť band. Evanescence je metalová kapela pôvodom z USA, ktorá sa môže ako jedna z mála pochváliť tým, že jej ústrednou osobnosťou je žena – speváčka Amy Lee, ktorá túto kapelu založila a dodnes vedie. Svoj žáner si kapela vytvorila v podstate sama, alebo prinajmenšom sa podieľala výraznou mierou na jeho definovaní. Štýl, ktorý hrá, sa dá označiť ako gothic metal, aj keď sa občas môžeme stretnúť aj s ich zaradením do gothic rocku či symphonic metalu, istý čas ich kritici dokonca pokladali za alternatívny metal, či dokonca za kresťanskú hudbu, voči čomu sa svojho času kapela dosť výrazne ohradila.
Akákoľvek škatuľka je ale tejto formácii tesná, lebo sú tak trochu všetkým zo spomínaných žánrov a pritom zároveň ničím z toho. Je to muzika zložená z metalovej rytmiky (gitara, basa, bicie), ku ktorej kontrastuje nádherný čistý hlas speváčky a tiež aj klávesy, ktoré ako by miestami vypadli z mainstreamového popu, v iných častiach zasa zabiehajú až do symfonických aranžmánov. Celkovo je to hudobne mimoriadne kvalitne prevedený projekt, ktorý uši poslucháča nenechá ani na chvíľu odpočinúť a neustále ho zaplavuje novými a novými podnetmi.
Tu by som si neodpustil jednu drobnú odbočku - poznámku na margo aranžérskej stránky hudby, ktorá je v našich končinách dosť podceňovaná. Dnes je už poslucháč rozmaznaný a tam, kde kedysi stačilo pár nástrojov, jeden spevák a dobrý hudobný nápad, dnes treba kvantum inštrumentálnych partov a desiatky zvukových farieb. Dnes chce poslucháč počuť „veľký zvuk“, ináč odchádza z koncertu či vypína prehrávač s frflaním, že „to nemá gule, je to suché, bez šťavy“. Tak práve tu také niečo nehrozí. Aranžmány sú tu vskutku nadupané a navrstvené steny gitár sa prelínajú s pestrými zvukmi kláves a dokonale vyšperkovanými vokálnymi partami speváčky, pričom to všetko drží pohromade ťažkotonážna rytmika šlapajúca ako dobre namazaná mašina. Hráčska úroveň je samozrejme špičková, skvelá symbióza presnosti a feelingu. A ten hlas... skvelý!
Tejto viacmenej „technicko-remeselnej“ stránke ale vytvára protiváhu kompozičná úroveň, ktorá tento album dvíha o úroveň vyššie. Je vysoká. Nie je to rozhodne žiadny kolovrátkový odpad, kde neschopnosť skladateľa zachraňujú megaaranže a omračujúci zvuk, to rozhodne nie! Je to hudba, ktorá je pestrá, nápaditá, premyslená, miestami až sofistikovaná, a pritom nenudí. Nepôsobí však ani strohým akademickým dojmom! Proste vlezie človeku „pod kožu“ a pritom ho neuráža primitivizmom, opakovaním nudných pasáží a nedostatkom kreativity, ako je to, žiaľ, u veľkej časti dnešného mainstreamu bežné. Je to, ako keď človek pozerá na pekný obraz a pri každom pozretí v ňom objavuje stále nové predtým nespozorované detaily. Alebo ako keď človek číta dobrý román, a napriek tomu, že už pri prvom prečítaní ho zaujme dej, prečíta ju znovu a po ďalšom prečítaní si začne všímať aj jemné nuansy autorovho štýlu písania, ktoré si predtým neuvedomil. Rozhodne tento album doporučujem na prepočutie, a to nielen „goth“ dievčatám v čiernych korzetoch s hrubým makeupom. Je čo počúvať!
Dostala sa ku mne na novinka od kapely Evanescence, nazvaná rovnako ako kapela. Rád by som sa teda podelil o zážitok pri počúvaní tohto ich už tretieho štúdiového albumu. Najskôr si ale dovolím trochu predstaviť band. Evanescence je metalová kapela pôvodom z USA, ktorá sa môže ako jedna z mála pochváliť tým, že jej ústrednou osobnosťou je žena – speváčka Amy Lee, ktorá túto kapelu založila a dodnes vedie. Svoj žáner si kapela vytvorila v podstate sama, alebo prinajmenšom sa podieľala výraznou mierou na jeho definovaní. Štýl, ktorý hrá, sa dá označiť ako gothic metal, aj keď sa občas môžeme stretnúť aj s ich zaradením do gothic rocku či symphonic metalu, istý čas ich kritici dokonca pokladali za alternatívny metal, či dokonca za kresťanskú hudbu, voči čomu sa svojho času kapela dosť výrazne ohradila.
Akákoľvek škatuľka je ale tejto formácii tesná, lebo sú tak trochu všetkým zo spomínaných žánrov a pritom zároveň ničím z toho. Je to muzika zložená z metalovej rytmiky (gitara, basa, bicie), ku ktorej kontrastuje nádherný čistý hlas speváčky a tiež aj klávesy, ktoré ako by miestami vypadli z mainstreamového popu, v iných častiach zasa zabiehajú až do symfonických aranžmánov. Celkovo je to hudobne mimoriadne kvalitne prevedený projekt, ktorý uši poslucháča nenechá ani na chvíľu odpočinúť a neustále ho zaplavuje novými a novými podnetmi.
Tu by som si neodpustil jednu drobnú odbočku - poznámku na margo aranžérskej stránky hudby, ktorá je v našich končinách dosť podceňovaná. Dnes je už poslucháč rozmaznaný a tam, kde kedysi stačilo pár nástrojov, jeden spevák a dobrý hudobný nápad, dnes treba kvantum inštrumentálnych partov a desiatky zvukových farieb. Dnes chce poslucháč počuť „veľký zvuk“, ináč odchádza z koncertu či vypína prehrávač s frflaním, že „to nemá gule, je to suché, bez šťavy“. Tak práve tu také niečo nehrozí. Aranžmány sú tu vskutku nadupané a navrstvené steny gitár sa prelínajú s pestrými zvukmi kláves a dokonale vyšperkovanými vokálnymi partami speváčky, pričom to všetko drží pohromade ťažkotonážna rytmika šlapajúca ako dobre namazaná mašina. Hráčska úroveň je samozrejme špičková, skvelá symbióza presnosti a feelingu. A ten hlas... skvelý!
Tejto viacmenej „technicko-remeselnej“ stránke ale vytvára protiváhu kompozičná úroveň, ktorá tento album dvíha o úroveň vyššie. Je vysoká. Nie je to rozhodne žiadny kolovrátkový odpad, kde neschopnosť skladateľa zachraňujú megaaranže a omračujúci zvuk, to rozhodne nie! Je to hudba, ktorá je pestrá, nápaditá, premyslená, miestami až sofistikovaná, a pritom nenudí. Nepôsobí však ani strohým akademickým dojmom! Proste vlezie človeku „pod kožu“ a pritom ho neuráža primitivizmom, opakovaním nudných pasáží a nedostatkom kreativity, ako je to, žiaľ, u veľkej časti dnešného mainstreamu bežné. Je to, ako keď človek pozerá na pekný obraz a pri každom pozretí v ňom objavuje stále nové predtým nespozorované detaily. Alebo ako keď človek číta dobrý román, a napriek tomu, že už pri prvom prečítaní ho zaujme dej, prečíta ju znovu a po ďalšom prečítaní si začne všímať aj jemné nuansy autorovho štýlu písania, ktoré si predtým neuvedomil. Rozhodne tento album doporučujem na prepočutie, a to nielen „goth“ dievčatám v čiernych korzetoch s hrubým makeupom. Je čo počúvať!
Michal Kyseľ
