DREAM THEATER
05.12.2011
A Dramatic Turn of Events
Dnes som sa podujal na napísanie recenzie k tohtoročnej novinke kapely, ktorej už samotné meno vzbudzuje rešpekt ako medzi metalovými a rockovými fanúšikmi náročnejšieho razenia, tak medzi muzikantmi vzývajúcimi krédo „rýchlosť, presnosť, kompozičná nápaditosť“. Dream Theater snáď ani netreba predstavovať, za dobu svojho pôsobenia na scéne sa stali nespornou ikonou progress metalu a nedostižným idolom tisícok muzikantov na celom svete. A vzhľadom na to, čo sa v predošlom období udialo v kapele (odchod zakladajúceho člena, bubeníka Mikea Portnoya a jeho nahradenie Mikeom Manginim) bola hudobná verejnosť o to viac zvedavá, čo nového sa v ich kuchyni upieklo…
Už na prvý posluch sa dá povedať, že žiadna veľká revolúcia typu „tak, a teraz budeme hrať dačo úplne iné“ sa našťastie neudiala, ale, na rozdiel od predchádzajúcich albumov, tu došlo k posunu výrazu kapely k melodickým, miestami takmer symfonickým aranžmánom. Veľkolepé orchestrálno-epické aj zádumčivé atmosférické plochy kláves sa tu skutočne objavujú v omnoho výraznejšej, ale stále vkusnej miere, zdarne im sekundujú gitarové a gitarovo-klávesové viachlasné pasáže, a ani basgitarista Myung so spevákom LaBriem sa nedajú zahanbiť a zatlačiť do kúta. Aj nový bubeník Mike Mangini sa tu snaží. Hudobne do kapely skvele zapadol a s noblesou nahradil takmer nenahraditeľného Portnoya. Samozrejme tu nájdeme pre progmetal typické nepravidelné rytmy s nečakanými zvratmi, bohato klenuté harmonické a melodické postupnosti blúdiace z tóniny do tóniny, pestrosť zvukových farieb a samozrejme nechýbaja priam strojová presnosť či hráčske výkony, pri ktorých aj skúseným muzikantom „ide sánka dolu“.
Prím nad všetkými progress-technickými manierizmami tu ale stále hrá melodika a kompozícia. Páni Rudess, Petrucci a Myung sa po žánrovom odklone z minulých albumov rozhodli nadviazať na to, čo tu už raz bolo a fungovalo to skvele – progress podobného strihu ako trebárs na albume Images And Words, či Scenes From The Memory. Pritom však sú skladby úplne iné a ani jedna sa nedá nazvať vykrádačkou nejakej staršej, ide tu skôr o tú atmosféru, ktorá je nová, ale pritom nenápadne evokuje „staré dobré časy“ kapely.
S tým, čo album ponúka, môže byť poslucháč spokojný. Inteligentná hudba, ktorá dokáže jeden námet rozvinúť z desiatok rôznych pohľadov a variácií na ne, ale pritom jej tvorcovia nezabúdajú, že robia hudbu a nie vrcholový šport. V skladbách sa do vyváženého celku miešajú výraz, virtuozita a kompozičné majstrovstvo, bez toho, aby akákoľvek zo zložiek prebíjala tie ostatné. Nový album, hoci je tak trošku "popovejší", vracia kapelu späť na rázcestie, z ktorého pred rokmi odbočila do slepej uličky.
Dnes som sa podujal na napísanie recenzie k tohtoročnej novinke kapely, ktorej už samotné meno vzbudzuje rešpekt ako medzi metalovými a rockovými fanúšikmi náročnejšieho razenia, tak medzi muzikantmi vzývajúcimi krédo „rýchlosť, presnosť, kompozičná nápaditosť“. Dream Theater snáď ani netreba predstavovať, za dobu svojho pôsobenia na scéne sa stali nespornou ikonou progress metalu a nedostižným idolom tisícok muzikantov na celom svete. A vzhľadom na to, čo sa v predošlom období udialo v kapele (odchod zakladajúceho člena, bubeníka Mikea Portnoya a jeho nahradenie Mikeom Manginim) bola hudobná verejnosť o to viac zvedavá, čo nového sa v ich kuchyni upieklo…
Už na prvý posluch sa dá povedať, že žiadna veľká revolúcia typu „tak, a teraz budeme hrať dačo úplne iné“ sa našťastie neudiala, ale, na rozdiel od predchádzajúcich albumov, tu došlo k posunu výrazu kapely k melodickým, miestami takmer symfonickým aranžmánom. Veľkolepé orchestrálno-epické aj zádumčivé atmosférické plochy kláves sa tu skutočne objavujú v omnoho výraznejšej, ale stále vkusnej miere, zdarne im sekundujú gitarové a gitarovo-klávesové viachlasné pasáže, a ani basgitarista Myung so spevákom LaBriem sa nedajú zahanbiť a zatlačiť do kúta. Aj nový bubeník Mike Mangini sa tu snaží. Hudobne do kapely skvele zapadol a s noblesou nahradil takmer nenahraditeľného Portnoya. Samozrejme tu nájdeme pre progmetal typické nepravidelné rytmy s nečakanými zvratmi, bohato klenuté harmonické a melodické postupnosti blúdiace z tóniny do tóniny, pestrosť zvukových farieb a samozrejme nechýbaja priam strojová presnosť či hráčske výkony, pri ktorých aj skúseným muzikantom „ide sánka dolu“.
Prím nad všetkými progress-technickými manierizmami tu ale stále hrá melodika a kompozícia. Páni Rudess, Petrucci a Myung sa po žánrovom odklone z minulých albumov rozhodli nadviazať na to, čo tu už raz bolo a fungovalo to skvele – progress podobného strihu ako trebárs na albume Images And Words, či Scenes From The Memory. Pritom však sú skladby úplne iné a ani jedna sa nedá nazvať vykrádačkou nejakej staršej, ide tu skôr o tú atmosféru, ktorá je nová, ale pritom nenápadne evokuje „staré dobré časy“ kapely.
S tým, čo album ponúka, môže byť poslucháč spokojný. Inteligentná hudba, ktorá dokáže jeden námet rozvinúť z desiatok rôznych pohľadov a variácií na ne, ale pritom jej tvorcovia nezabúdajú, že robia hudbu a nie vrcholový šport. V skladbách sa do vyváženého celku miešajú výraz, virtuozita a kompozičné majstrovstvo, bez toho, aby akákoľvek zo zložiek prebíjala tie ostatné. Nový album, hoci je tak trošku "popovejší", vracia kapelu späť na rázcestie, z ktorého pred rokmi odbočila do slepej uličky.
Michal Kyseľ
